Ako sa (ne)zladiť na beh

V prvom rade Vás asi sklamem, keď poviem, že zladiť sa na beh nie je vôbec dôležité. Aspoň čo sa týka farebnej kombinácie oblečenia.  Resp. nie je to podstatné, pokiaľ Vám ide hlavne o beh a nie primárne o fotku na sociálne siete či radosť z novej veci v šatníku, ale aj to predsa občas treba. V takom prípade beriem svoje vyjadrenie späť ????.

Zladiť sa na beh z môjho pohľadu znamená vybrať si napríklad správneho bežeckého partnera. Aby Vám pri behu stíhal, aby ste Vy stíhali jemu, alebo aby ste boli dostatočne tolerantní k sebe, ak sa vaša vzájomná výkonnosť alebo fyzické či psychické rozpoloženie líši v danom okamihu. Viem o čom hovorím. Niekedy nás môže rozhodiť aj veta typu : „Musím ísť za tebou, aby som videl, ako to bežíš, pretože nedokážem ísť tak pomaly ako ty“.  Alebo „Nevrť tým zadkom a radšej pridaj!“, či „Kam sa tak ženieš, máš v ...ehm-ehm vrtuľu?“ Ale ak patríte k osobnostiam, ktoré sa takýmito maličkosťami netrápia a bežia si svoje, o to lepšie pre Vás, partner na beh sa hľadá oveľa ľahšie alebo možno ani žiadneho nepotrebujete.

Nevidela by som to však tak tragicky s hľadaním spolubojovníka. I tí lepší bežci majú predsa svoje horšie dni a uvítajú ľahký výklus so slabším jedincom, alebo majú práve ten deň naordinované rege tempo vo svojom bežeckom kalendári. A možno sú tiež pohodovej povahy a ide im skôr o spoločnosť a vyvetranie sa, ako o dáky sofistikovaný tréning.

Partner či nie? Taký bežecký partner je veľakrát veľmi výhodný. Ak je lepší a vy ste aspoň trošku súťaživej povahy, vie Vás pekne potiahnuť, budete mať tak kvalitný tréning a na zvýšenie rýchlosti či počtu kilometrov nebudete potrebovať extra dávku motivácie, pôjde to tak nejak „samo“.  Pozor, ak ste príliš súťaživý, môže byť rýchlejší spolubežec aj spúšťačom neverbálneho monológu a budete mať chuť sa od neho počas behu odpojiť. Takéto skúsenosti sebapoznávania potom zužitkujete napríklad na pretekoch a neostanete aspoň zaskočení Vašimi pocitmi ????. Ak sa zaraďujete k rýchlikom, pomalší parťák Vás naopak naučí viac relaxovať a všímať si okolie. Alebo možno prebudíte svoje spokojné ego rýchleho bežca.

Zladiť sa môžete taktiež s počasím. Ak zvolíte nesprávne oblečenie, môže Vám byť príliš teplo a z behu nebudete mať pôžitok, ba Vás môže do budúcna i odradiť. Netreba sa preto vyľakať, keď cítite na začiatku behu chlad. Nie, nezamrzne Vám ani obočie ani nič iné. Známa zásada, ktorá by Vám mohla napomôcť, je obliecť sa tak, akoby bolo vonku o cca 10 stupňov teplejšie. Alebo máte strach, či je vaša bunda dostatočne nepremokavá? Nemusíte teraz zháňať tú najdrahšiu z vodným stĺpcom vysokým až do neba. Poslúži Vám „obyčajná fukerka“. Fukerka od slova fúkaj vetrík fúkaj, alebo skôr nefúkaj, aby si neprechladol na priedušky. A obyčajná, nie od slovného spojenia „doma taká obyčaj“ a vytiahneš, čo doma nájdeš, ťažkú vetrovku na túru, či nepriestrelný anorak, ale treba ľahkú a hlavne dostatočne priedušnú tenkú bundičku, aby si sa neuvaril pri behu vo vlastnej šťave.  Má Vás predovšetkým ochrániť pred vetrom, lepšie odvádzať pot od tela ako nepremokavá bunda a kým sa hýbete, ani dážď nebude problém. Načo sú teda tie parádne bundy? Správna otázka skôr znie „Kde budeš bundu používať?“ Nie je totiž počasie ako počasie, alebo skôr, nie všade vnímaš počasie rovnako. Je totiž rozdiel, či ťa chytí dážď v Malokarpatskom lesíku, na hrádzi, alebo niekde v horách, kde sa ľahko môže stať, že sa budeš musieť ukryť pred búrkou a prečkať ju bez pohybu.

Nie len dážď a zima, ale aj teplo dokáže pekne potrápiť. Ak začína byť príliš horko, netreba zabúdať na tekutiny a elektrolyty. Výber fľaše, ľadvinky či batoha prispôsobíte dĺžke behu. Alebo uplatníte prvé pravidlo zladenia sa s partnerom, ktorý Vám ochotne vodu ponesie. S pribúdajúcimi kilometrami treba zladiť aj stravu, nie len počas behu, ale aj pred či po samotnom výkone. Čím ťažší a dlhší tréning, tým ľahšia strava, aby nezaťažila žalúdok. Volte preto ľahko stráviteľné potraviny, doplnky, či gély. V tomto prípade platí zásada skúšať, skúšať a skúšať, pretože čo platí pre jedného bežca, nemusí platiť pre Vás. Pozor! Kategória ultrabežci je kategória obzvlášť rôznorodá a zložitá na pochopenie. Kde jeden tlačí celú dobu banány, pomaranče či gély, iný naopak hoduje na každej občerstvovačke, degustuje mastné chleby s cibuľou, kysnuté koláče, či oškvarové pagáčiky. Tu by som možno jemne pripomenula pretekuchtivým, že je fajn zladiť svoje očakávania bufetového pohostenia s realitou. Naši milí slovenskí ultratrailoví orgovia nás pekne rozmaznali - mäsožravec, vegetarián, vegán, ovocinár či bezlepkáč, či si taký alebo onaký, nájdeš na stole pod zub, po čom ti chuťové poháriky siahnu a potom si prekvapený na zahraničných pretekoch, s akou striedmosťou ba až pôstom treba zvládnuť ťažké kilometre. A keď už sme pri pretekoch, tak aj zladiť svoje očakávania výsledku k pomeru vlastnej kondície či skúsenostiam je celkom rozumné.

Tiež sa budete potrebovať zladiť s terénom, po akom pobežíte. Cesta alebo les? Niekto volí cestné tenisky aj do lesa, iný naopak trailové tenisky na asfalt. A nie je to jedno? Ani nie. Tak by to vyzerať nemalo. Nie nadarmo sú cestné boty určené na tvrdý a hladký povrch. V lese Vám nedržia spoľahlivo, naopak na ceste viete krásne pridať a zbytočný grip (štuple na podrážke) Vás nebude brzdiť. Tiež nie sú prispôsobené na tlak chodidla, ktorý je vyvíjaný na zvršok pri zbehu z kopca a tak si tenisku rýchlejšie zničíte nesprávnym používaním. Mohlo by sa teda zdať, že stačí siahnuť po odolnejšej trailovej teniske na asfalt. Opak je však pravdou. Na ceste bude tvrdšia, môže byť ťažšia,  zbrúsite si podrážku ani sa nenazdáte, a čo je horšie, vaše nohy sa Vám časom iste nepoďakujú, keď si budete liečiť zapálené šľachy či boľavé kĺby. Takže: cestné boty na cestu a trailové do lesíka priatelia. Nie, nie je jedna bota na všetko, neexistujú zázraky na počkanie. Tzv. all-terrain sa tomu krásne približuje, ale má tiež svoje limity. Hlavne v blate či na snehu.

Aj dĺžka behu či váha bežca je rozhodujúca. Zladiť správne tlmenie môže byť niekedy kľúčové.  „Veď mám doma nejaké tenisky na chodenie, to my stačí“, počúvam často. Možno. A možno nie. Možno na začiatok, kým zistíte, či Vás beh vôbec baví? Alebo skôr kým Vás nezačne niečo bolieť. Všetci sme tak začínali. Ja som mala 10 ročné tenisky po bratovi z telesnej, kamoš ťažké turistické topánky „Veď sú do lesa“, brat čínske „konversy“, v ktorých chodieva do práce. Boľavé kolená, bedrá, sem s nimi...Takže radšej asi odložte tieto seba deštrukčné pokusy, z tohto všetkého, čo tu píšem, je správna teniska veru základ. Všetko ostatné počká, nič nie je tak dôležité ako správna bota. Na rýchle behy tenšia a tvrdšia podrážka, na pomalé či dlhšie behy tlmenejšia, pohodlnejšia. Pokiaľ teda nie ste zástanca minimalizmu, ku ktorému sa však treba prepracovať naozaj postupne a s rozumom, nie len prečítaním knihy „Born to run“, alebo článku o tom, aké je to super zdravé. Nevravím, že nie je. Ale všetko s mierou, a nie hŕŕ-hŕŕ štýlom, aby ste si naopak neublížili.

A čo mi z toho vyplýva? Že beh je ako tá milá detská hra: „Kto, s kým, kde, čo robili?“. Ak vyberieš tie správne slová, dobre zladíš všetky potrebné faktory, tak z behu môže byť naozaj náramná zábava. I keď sa ti najprv nechce alebo sa zo začiatku bojíš, aké to bude a či to zvládneš. Dôležité je aspoň trošku chcieť. Tak sa vidíme?